reklama

Hrôza v Dudinciach alebo čo chcete za 7500 brutto

Nechutná story s príznakmi fikcie, prekvapujúco však na motívy skutočných udalostí o čiernej diere cestovného ruchu, o tanzabendoch s náruživcami na v jeseni života, ale hlavne o tom, že za všetko môže zrejme 7500 korún brutto, písaná trochu á la Orwel, Ezop a ďalší.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (46)
Nie je rubín ako rubín.
Nie je rubín ako rubín. (zdroj: int)

Nechutná story s príznakmi fikcie, prekvapujúco však na motívy skutočných udalostí o čiernej diere cestovného ruchu, o tanzabendoch s náruživcami na v jeseni života, ale hlavne o tom, že za všetko môže zrejme 7500 korún brutto, písaná trochu á la Orwel, Ezop a ďalší.

V hlavných úlohách tri, čo si naivne mysleli, že strávia bezstarostne predĺžený víkend rozmaznávaním vlastného tela, ďalej známe ako Labuť (pre jej vznešenosť a nekonečné pozitívne myslenie, ktoré sa neskôr stane aj potenciálnym motívom vraždy, ktorá sa však vplyvom okolností opäť neuskutoční), Delfínka (predtým firma známa ako blonďavý doberman kvôli ostrým zubom, volanie mora bolo však silnejšie) a Čivava (štekajúca umelkyňa so zúrivým pohľadom).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo je však najdôležitejšie, miesto činu nezostane utajené - kúpele v Dudinciach, hotel Rubín, čas môžeme definovať once upon a time, ale pre úplnosť pred siedmymi dňami, alebo tak, akoby to bolo včera.

Príbeh by sa zrejme porozprával aj sám, ale v niektorej z učebníc štylistiky, pravdepodobne to bolo v kapitole rozprávanie, sa píše, že zosobnenie je vraj základ. Teda sa zosobňujem – ako Delfínka - kurzívou.

Takže, once upon a time, dobre bude znieť aj rozprávkový trendy style, „za siedmymi horami a siedmymi dolinami alebo tam, kde sa voda sypala a piesok lial“ (je to asi tak dve a pol hodiny cesty od Bratislavy), zazdalo sa Labuti, Delfínke a Čivave, že majú „priveľa“ peňazí a primálo relaxu, a tak sa rozhodli ísť do kúpeľov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kormidla a organizácie sa ujala Labuť, a tak sa v jeden štvrtkový podvečer ocitli tri priateľky tam, kde sa vrany otáčajú – v tejto časti rozprávania je to myslené fakt v tom najlepšom slova zmysle - na, na pohľad príjemnom, mieste s nedotknutou prírodou a pekným nedávno zrekonštruovaným hotelom.

Začalo to, a dokonca aj vyzeralo dobre, recepčná bola veľmi prívetivá a prihlásenie prebehlo hladko, aj napriek tomu, že bolo už po deviatej večer. Do toho sa však neráta to, že ich ubytovali na rozličných poschodiach, napriek tomu, že Labuť telefonicky informovala cestovku a následne aj zariadenie, že majú záujem o bývanie v tesnej blízkosti a rovnako tak aj o naplánovanie relaxačných procedúr, ktoré si predplatili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S ironickým úsmevom, ale stále dobrej nálade, ktorou nás dopovala Labuť, sme si teda naložili kufre na vozík a zamierili k nákladnému výťahu, čo bolo zbytočné, pretože, ako sme neskôr zistili, bol pokazený. Takže sme vyklopili zďaleka nie ľahké kufre do iného výťahu, ktorý sa zatváral rýchlejšie ako guľový blesk, s rozšírenou špecializáciou hlava-nehlava, ktorú som si tam skoro privrela, a zamierili sme do svojich izieb.

Keďže som bývala s Labuťou na nižšom poschodí, vyložili sme si veci najskôr a potom sme šli pomôcť Čivave, na ktorú sa medzi časom vo výťahu nalepil osemdesiatročný bonviván v bielej košeli, rozopnutej takmer po brucho, z ktorého (mohla to byť teoreticky asi aj hruď, ale v istom veku sa to môže trochu zliať) trčali biele ostré (Čivavin opis sa zakladal na empirickej skúsenosti) chlpy. Bonviván na dôchodku mal bonmoty i šťavnatý dych na rozdávanie, takže tri podchodia smerom hore nabrali celkom iný spád.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ten naberal rýchle obrátky už vo dverách Čivavinej izby, kde nás ovalila, Labuť by povedala, nepríjemná aróma, ja hovorím, že smrad. Vzduch v izbe, o ktorej sa recepčná pri našom príchode, so šťastným úsmevom vyslovila, že je pripravená, bol celkom vydýchaný, a navyše sa miešal aj s pachmi nespláchnutej toalety, v ktorej sa rozkladalo niečo v štýle „tej pravej hnedej“. Posteľ bola rozhádzaná, bielizeň neprezlečená, špinavé uteráky sa váľali po zemi... Obsluha však na izbe evidentne bola, neskorá večera, o ktorú sme požiadali, bola totiž nachystaná. Pravdepodobne, tamojšie zvyky...

Naskočili sme teda do výťahu a zavesili sa na recepčný pult. Naštvanej Čivave navrelo čelo, a keďže sa jej okolo úst začala tvoriť pena, šla sa preventívne poprechádzať na čerstvý vzduch. Ja a Labuť sme šli vec riešiť.

V krátkosti, recepčná sa tvárila ako vyoraná myš a vzhľadom na neskorú nočnú hodinu nemala podľa svojich slov nikoho k dispozícii, kto by mohol izbu upratať!?!. Preto im ponúkla na túto noc jedinú voľnú izbu - apartmán s tým, že ráno dá pôvodnú izbu pripraviť a bude sa potom Čivava do nej môcť presťahovať (Kto by tomu odolal!? Ísť niekam na 3 dni a z toho sa 2 sťahovať z izby do izby... Fasa, predstava!)

Labuť však bola, ako vždy veľkorysá a tento raz aj definitívne rozhodnutá nenechať si pobyt ničím pokaziť. A tak, hneď ako zistila, že apartmán je v poriadku, presvedčila Delfínku, ktorú nalákala na vlastnú vírivku v kúpelni a na vyjednávaciu metódu med a bič, aby sa doň bez väčšieho odporu presťahovali oni a svoju izbu prenechali Čivave. Že ostatné vyriešia ráno.

„Drahá, dnes to skúsime po mojom,“ povedala Labuť Delfínke po tom, čo ju odtiahla z recepcie bez toho, aby sa stihla vyjadriť, „musíme ísť na to predsa rafinovane, metóda med a bič. Ja budem dnes med a Ty zajtra, keď to inak nepôjde, bič.“ Labuť bola totiž dobrák od kosti, pripravená byť ústretová a milá na ľudí za každú cenu a do posledného momentu. A tiež poznala hryzavú Delfínkinu povahu, ktorá vedela neraz spraviť ľuďom zo života malé peklo.

To peklo sa zdalo ráno o riadny kus bližšie – v jedálni totiž nikto nenahlásil, že dorazia tri nové hosťky, a tak tam pár minút bezprízorne postávali, kým ich neusadili k páru, ktorému zjavne nebola ich spoločnosť po vôli, čo dávali celkom bez ostychu najavo hlasitými úškľabkami. Takže celkom dobrý štart.

Po raňajkách, priznávam, že hladný drevorubač bol oproti mne zobkajúci anorektik, sme šli dať do poriadku to bývanie. Nie, že by som bola nejaká úžasná hrdinka, ktorá rada rieši, ale ide o princíp. Akože. Samozrejme, dopadlo to úplne inak. Na obzore sa objavila duchaplnejšia recepčná, ktorá nás odmietala nechať v apartmáne, pretože očakávajú ďalších hostí a nás nútila, aj keď zdvorilo, sťahovať sa opäť inde.

Ale keďže sme dnes mali na programe metódu biča, nevidela som dôvod, prečo by ma to malo zaujímať a bola som rozhodnutá bitku vyhrať, keď však náhle došlo „k zrade vo vlastných radoch“ a Labuť pocítila nutkanie situáciu vyriešiť „medovo“. Odrazu zaútočila tou svojou odzbrojujúcou milotou (už mi je jasné, čo tým myslel jej manžel) a - bitku sme prehrali. Teda spolovice – trvala som totiž na tom, že nás musia presťahovať oni a že nám musia dať ako odškodné ďalšiu procedúru zdarma - a to nám vyšlo – relax víkend sa mohol teda konečne začať.

Samozrejme, až po vstupnej prehliadke. Ale ako samoplatcovia sme predpokladali, že pôjde len o formalitu, ktorá zaberie nanajvýš pár minút, takže ako keby sa už stalo. Haha, aká naivita! U lekárky sme sa mali hlásiť o desiatej, no dovnútra sme sa dostali až o nejakej pol dvanástej. Aj to až po tom, čo sme zaklopali na všetky možné dvere , ktoré, samozrejme, nikto neotváral. Veď, prečo aj?!? Veď si to iba platíme! Počas prehliadky s nami komunikovala naša ošetrujúca lekárka povelmi – sadnúť, postaviť sa na váhu, vyzliecť sa a pod. Žiadne prosím, či iné zdvorilosti. Žiadne konzultácie procedúr a ich načasovanie, jednoducho nám dala rozpis a mohli sme sa postaviť trebárs na hlavu. Mali sme záujem aj o procedúry navyše, ale lekárka na ne reagovala úchechtom: cez víkend? zabudnite!

Po všetkých tých tortúrach prišla konečne prvá procedúra - vaňový kúpeľ a suchý zábal – ktorá bola pre štyridsať kilovú Čivavu aj poslednou. Čivava je totiž háklivý druh a jej anamnéza zachycuje dosť kritických chvíľ, ktorým veru nepomohla jej extrémne intenzívna polyvaletná alergia. No hoci na to upozornila svojho lekára i sestru pri vani, stalo sa, čo sa stalo. Obarili ju tak, že dostala horúčku a triašku. Sestra ju totiž stále ubezpečovala, že to trochu horúce má byť a že to po chvíli prejde. Napokon sa však zistilo, že ju uložili do pokazenej vane, ktorá sa ani počas jej pobytu v nej nevypla, takže sa Čivava chvíľu varila ako vajce natvrdo.

Po incidente sme šli spolu s rozpálenou Čivavou vyhľadať lekára. Medzi dverami sme sa zrazili s našou ošetrujúcou lekárkou, ktorá nás odbila slovami a rukou v zmysle, že pre ňu už padla! Neskôr sme sa potom ešte stretli v ordinácii, keď hľadala sestričku, ale opäť neprejavila o zdravotný stav Čivavy ani najmenší záujem. Sestrička nás potom odviedla k inému lekárovi na pohotovosti, ktorý bol naopak veľmi príjemný a ochotný. Nariadil studené zábaly a sám chodil pacientku kontrolovať. Celé poobedie sme teda strávili nádherne a prozaicky – keďže nebola voľná žiadna iná sestra, dávali sme zábaly Čivave my dve. Ako skonštatovala Čivava, v tomto živote si už určite „bližšie“ nebudeme.

Čivava bola rozhodnutá odísť hneď, ako to bude možné. Hnacím motorom pre uzdravenie bola aj sťažnosť, ktorú sa chystala na zariadenie a lekárku podať, takže si zapisovala všetky okolnosti a mená, ktoré s vecou súviseli. Po tom všetkom to bol priam vyšší cieľ, ktorý však ocenila Labuť s Delfínkou až neskôr.

Sobota vyzerala už lepšie – Čivava prestala „zomierať“, dokonca zjedla aj raňajky, takže sme mohli ísť s Labuťou v pohode na masáž. Tam sme sa od príjemného, ale aj veľmi výrečného maséra dozvedeli všetky majetkové pomery zariadenia, najnovšie klebety, a tiež, že za 7500 brutto nemôžeme čakať od ľudí viac, ako nám dávajú. Krása! Základ je vraj motivácia. Finančná. Úžasné! Super!

Po masáži sme mali namierené do kľudového bazéna. Meškali sme asi tak 10 minút, čo nám pani, ktorá „to tam mala na starosti“, dala nie veľmi vyberane pocítiť. „Nenechám vás dnu ani o sekundu dlhšie, budete presne podľa plánu!“ povedala rázne skôr, ako sme stihli odzdraviť. „Jedna sem, druhá sem - a pekne dohola!“ To čo je!? Čo sme ovce?! A navyše nám obom tykala! Keď sme jej oznámili, že nahé v spoločnosti iných nemáme záujem byť, tak sa na nás ocapila „že kto sa hanbí, má oduté gamby“. Proste poetka. Fakt, úroveň!

Čivava odišla večer, prišiel po ńu otec aj s Kubkom. To je ich pes. Pudel. A do auta nasadla rýchlejšie, ako z neho Kubo vyletel, keď sa s ňou chcel od radosti zvítať. Keď som jej predtým ťahala kufor po chodbe, vyštartoval po mne rovnako rýchlo ďalší sedemdesiatnik s nečakaným tanečným pohybom v bedrách a výkrikom: „Kočka, dnes máme tanzabend!“ A rukou sa načahoval k môjmu pásu, mala som, čo robiť, aby som sa mu uhla. Bola som naozaj vo vytržení!

Prišla nedeľa. Človek by si myslel, že sa už nič nemôže stať, ale Rubín, Rubín je studnica inšpirácie! Vždy niečím hosťa prekvapí... Cha, a vôbec nie milo. Na raňajkách došli rožky, potom džús aj mlieko. Na obed nebola už ani voda. Vysťahovať sme sa mali do druhej, ale už o pol druhej zapípala karta a do našej izby chceli vojsť noví hostia. Ako je to možné!? Sa už nepýtam – a oháňať sa tým, že by karta mala by jedinečná pre každého hosťa a jeho pobyt, že bolo len pol druhej a že dole na recepcii dovolili ísť sa ubytovať novým hosťom predtým, než sa odhlásili aktuálni, nemá význam.... Za 7500 brutto.

Napísala som teda sťažnosť a ešte aj tento blog, lebo aj keď ma znechutili, chcem veci meniť.

Mirka Hrušovská

Mirka Hrušovská

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vymyslena! Zoznam autorových rubrík:  Silne reci, strasne kecyDobrodruzstva zo sveta:-)Nesmrtelnost dRAKANavody a ponosy

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu