O Alicii Alonso, krokodílích zuboch a „výpisoch“ zo života

Autor: Mirka Hrušovská | 30.8.2011 o 16:50 | (upravené 30.8.2011 o 17:06) Karma článku: 6,72 | Prečítané:  654x

Otec mi hovorieval, aby som sa “z toho” vždy „vypísala“. Keď sa mi stane niečo ohromné alebo zdrvujúce. Ale hlavne, keď je mi smutno. Bol to taký jeho recept. A riadil sa ním aj sám, vďaka čomu je náš dom plný kníh o niekdajšom živote v dedinách, železničiarskych príhodách, príbehov rozličných postavičiek z päťdesiatych rokov či poľnohospodárskych objavoch a zázrakoch. Kedysi mal dokonca o tom trochu strelenú reláciu v rádiu v nedeľu na obed. To som sa od neho naučila tiež, že „vypísať sa“ môže v poho aj od  veci. Ale nepochybne to bol posledný agro regio classico romantik.:-)

Raz mi v čase jednej mojej „blízkovýchodnej“ srdcervúcej krízy poradil napísať list. Klasický, papierový, rukou, napriek tomu, že bude k adresátovi cestovať aspoň mesiac. V čase e-mailov. Že to má inú atmosféru, z papiera možno cítiť arómu, z ťahov písma emóciu, že sa dá dať pod podušku a popremýšľať. Že aj to čakanie na doručenie a potom odpoveď má čosi do seba. Zrejme ho poznačil Marquéz. Mňa nie. Láska v čase cholery bola na mňa trochu „prichorá“. Urobila som teda kompromis, napísala list, agro regio classico romanticky dlhý, urobila z neho papierové šaty, sadla na lietadlo a doručila ho na sebe osobne. Odpoveď prišla okamžite. Aj keď asi nie práve podľa otcovho gusta.:-)

Keď otec zomrel, chcela som ho opäť poslúchnuť a „vypísať sa“ sa z toho. Chcela som niekomu napísať list a povedať, čo sa mi stalo. Ale nevedela som vlastne komu. Dodnes.

Preberala som vtedy jeho veci, oblečenie, sépiové fotografie, poznámky v knihách, papierové skladačky z novinových článkov, pohľadnice zo sveta a listy, ktoré dostával a písal rôznym ľuďom. Asi až teraz som otca začala spoznávať naozaj.

Cez známe príbehy z krokodílej farmy v Boca de Guama na Kube, kde sa im stratil fotograf a našli ho infarktózne zaveseného cez ohradu nad papuľami zubatých potvor, cez historky farmárov na tradičnom trhu v Cuatro Caminos, jeho poznámky v knihe o Fidelovi Castrovi alebo cez články o skvelej kubánskej tanečnici Alicii Alonso, s ktorou sa chcel stretnúť, až po neznáme povedačky od jeho priateľov o tom, ako sa snažil tancovať salsu v polkovom takte.:-)

Pamätám sa, ako raz nedoletel z Moskvy, lebo v polke trasy odklonili let do úplne iného smeru. Vtedy mi doniesol z cesty bábiku divného kozáka, aj keď som chcela takú tú tradičnú  ruskú čelenku. V Havane nevedel za celý ten dlhý čas nájsť morskú hviezdicu, po ktorej som strašne túžila, a tak mi priniesol lekárničku. Zo stáže v Novom sade som dostala plastovú krasokorčuliarku namiesto trička s nápisom Coca Cola. Zdalo sa mu to logické. Mne až neskôr.:-)

Aj náš dom staval po svojom, najprv dve izby, potom k nim prilepil verandu a ďalšie dve izby, medzitým presťahoval kúpeľňu na opačný koniec. Keď som šla na prijímačky na vysokú školu, oznámil na plnú miestnosť, že ma nebude rušiť a počká v bufete. (Aj ostatní tam majú čakať? Majú tu bufet? Kde? Nikto netušil.) Dôveroval môjmu vrodenému inštinktu:-) A spájal súvislosti proste po svojom.

Ale práve to bolo skvelé. A napínavé.:-) Asi, ako vtedy, keď zmenil svoju taktiku chodiť všade neskoro („aspoň si ťa každý všimne, najlepšie vždy nakoniec“, hovoril, keď ma viezol neskoro na tanečný :-)) na taktiku chodiť v nepredpokladateľnom predstihu voči dohodnutej hodine („nikto nikdy nevie, kde sa objavím, čakajú ma, ale nie sú potom škrobení :-)).

Asi takto by som to napísala, keby som sa chcela „z toho“ vypísať. Že mal ohromný život, že som ho milovala. Za všetko. Ale v tomto prípade to asi ani po takom čase nebude nikdy dosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Polícia má meno podozrivého

Útočníkom mal byť len dvadsaťdva ročný Brit s líbyjským pôvodom.

KULTÚRA

Dominik Dán o knižnom trhu: S mafiánskymi praktikami som sa nestretol

Spisovateľ má s podnikateľmi zlú skúsenosť.

KULTÚRA

Existoval len jeden James Bond, ktorý mohol hrať sám seba

Roger Moore stvárňoval agenta 007 najdlhšie.


Už ste čítali?